Koncentračný tábor Osvienčim – smutné svedectvo genocídy

Exkurziu do bývalého koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka/Auschwitz-Birkenau by mal absolvovať asi úplne každý (samostatný článok o Brezinke nájdete tu). Až tam si totiž človek uvedomí, že mnohokrát rieši úplné malichernosti. Skutočné ľudské utrpenie sa odohrávalo práve tu. Zo všetkých kútov, zo všetkých stien na vás dýcha úzkosť, bolesť, nepredstaviteľná hrôza. Atmosféra strachu a desu je tu stále aj po toľkých rokoch až hrozivo živá. Až tu človek pochopí, aké šťastie naša generácia vlastne má.

Dobrá dostupnosť

Poľské mestečko Osvienčim sa nachádza medzi Krakovom a Katovicami, iba 120 km od Žiliny. Dopraviť sa sem môžete vlakom, autom, ale väčšina návštevníkov využíva služby cestovných kancelárií a nechá sa k areálu doviezť pohodlným autobusom. Vstupná budova do areálu tábora je hneď vedľa parkoviska pre autobusy. Vo vnútri nájdete WC, obchodík s tematickou literatúrou, automaty so sladkosťami a nápojmi a dokonca malý bufet, ktorý tu pôsobí tak trochu nepatrične.

Otváracia doba a vstupné

Otvorené je každý deň po celý rok okrem 1.1, Veľkonočnej nedele, 25.12., zavreté je aj počas oficiálnych štátnych návštev.

Otváracia doba:   

• január, november – 8:00 až 15:00 hod.
• február – 8:00 až 16:00 hod.
• marec, október – 8:00 až 17:00 hod.
• apríl, máj, september – 8:00 až 18:00 hod.
• jún, júl, august – 8:00 až 19:00 hod.
• december – 8:00 až 14:00 hod.

Vstupné so slovensky hovoriacim sprievodcom činí pre dospelých 45 PLN (10 Eur), pre študentov do 26 rokov 35 PLN (8 Eur). Možné sú aj skupinové zľavy odstupňované podľa počtu zúčastnených, ale musíte byť vopred objednaný. Bez sprievodcu sa do areálu tábora dostanete po pätnástej hodine, v túto dobu je už vstup zadarmo. Oficiálne stránky nájdete tu.

Ruksaky zakázané

Do areálu koncentračného tábora v Osvienčime nesmiete s batohom na chrbte. Povolená je iba malá taštička cez rameno. Ak sa pokúsite ruksak preniesť, pozorná ochranka vás bez milosti pošle preč. Prehliadka Osvienčimu trvá aj s výkladom cca 2 hodiny, budete teda potrebovať iba malú fľašku s pitím, prípadne fotoaparát. Jesť v areály je zakázané, ale počas prehliadky miest, kde sa odohrávali všetky hrôzy, ktoré si ani nejde predstaviť, je jedlo skutočne to posledné, na čo máte chuť.

Pri vstupe do areálu musíte prejsť bezpečnostným rámom a strážnikovi ukázať obsah svojej taštičky. Ak máte v tele kovovú doštičku alebo šroub, bezpečnostný rám túto skutočnosť odhalí. V tomto prípade stačí povedať slovíčko „operacja“ a budete bez problémov vpustení dovnútra.

Výklad sprievodcu

N začiatku exkurzie dostane každý návštevník sluchátka s krabičkou, kde di nastaví správnu frekvenciu a tým si zaistí nerušený výklad svojho sprievodcu, pretože skupiniek chodí po areáli mnoho a jednotliví sprievodci by sa navzájom rušili.

Práca (ne)oslobodzuje

Do koncentračného tábora sa vstupuje bránou s nápisom „Arbeit macht frei“ (práca oslobodzuje). Väčšina vtedajších väzňov netušila, že touto bránou späť už nikdy nepôjde, že odtiaľto nie je cesty späť. Mysleli si, že idú do práce a aby sa im šlo veselšie, vyhrávala im kapela.

Ak navštívite Osvienčim v letných mesiacoch, prechod medzi jednotlivými blokmi murovaných budov lemujú pekne upravené trávniky a košaté stromy. Nevedieť aké hrôzy sa tu odohrávali, nepôsobil by tento priestor tak smutne. Oproti tomu exkurzia na jeseň, za sychravého počasia, dáva prehliadke omnoho depresívnejší rozmer.

Múzeum ľudského utrpenia

Takmer v každej budove bolo zriadené múzeum. V jednej expozícií nájdete fotografie transportovaných ľudí, ich osobné dokumenty, model vlaku, ktorým boli väzni transportovaní. V ďalšej budove je expozícia vlasov, ktoré boli väzňom strihané a potom používané k ďalšiemu spracovaniu, napríklad tkaniu kobercov. Tu je prísny zákaz fotografovania.

Vlasy ležia na hromadách za sklom a sú ich tam tony. Svetlé, tmavé, copy, vrkoče, kučery... Tony vlasov anonymných ľudí, ktorí všetci do jedného našli smrť v Osvienčime. Pri pohľade na zmotaný koberec, z ktorého trčia svetlé vlasy, zamrazí.

Prejsť sa dajú aj ďalšie miestnosti, napríklad miestnosť plná topánok, okuliarí, podpísaných kufrov, riadu...

Smutné svedectvo

Iba jediný blok je ponechaný v pôvodnej podobe. Môžete tu zazrieť umyváreň väzňov, v ktorej sú cez plechové korytá na vodu prehodené pruhované väzenské šaty. V ďalšej miestnosti je izba, v ktorej väzni spávali – slama na zemi, inak nič. Hneď oproti je ďalšia spálňa, kde sa na zemi povaľujú tenké, neskutočne špinavé slamníky naskladané tesne vedľa seba. Sem tam sa nachádza nejaký zdrap špinavej, tenkej handry, ktorá slúžila ako chatrná prikrývka. Väzňov bolo v miestnosti toľko, že museli spať na boku, aby sa tam vôbec vošli.

Portréty väzňov

Mojím najhorším zážitkom bol prechod chodbou bloku, kde na stenách viseli portréty väzňov v pruhovaných úboroch vrátane mena, národnosti a doby ich života v Osvienčime. Niektorí v desivých podmienkach prežili len tri týždne, ďalší pár mesiacov. Šokujúce je, ako sú si ľudia na fotografiách v určitých rysoch podobní. Ich vychudnuté tváre a vydesené výrazy v očiach ma budú strašiť ešte dlho.

Každý väzeň bol po príchode do Osvienčimu vyfotografovaný, aby bol v prípade úteku dohľadateľný. Vzhľadom k tomu, že väzni kvôli hladovaniu a krutému zaobchádzaniu počas veľmi krátkej doby zmenili svoju pôvodnú podobu, od fotografovania sa upustilo a začalo sa s tetovaním identifikačných čísel na predlaktie. Je nutné podotknúť, že pokusov o útek z Osvienčimu bolo veľmi málo, tých úspešných iba hrsť. Utiecť bolo prakticky nemožné. Ak sa to aj niekomu podarilo, velitelia na útek reagovali popravou náhodne vybraných ľudí.

Hössova vila

Kúsok od ostnatého drôtu, za ktorým sa odohrávali najväčšie hrôzy moderných dejín ľudstva, stojí dvojposchodová vila veliteľa koncentračného tábora Rudolfa Hössa. Nacistický veliteľ tu tri a pol roka spokojne žil so svojou ženo a deťmi, dokonca tu počas svojho pobytu splodil ďalšie dieťa. Idylické súžitie rodiny v tesnej blízkosti väzenských ubikácií, kde dochádzalo denne k vraždám a desivému mučeniu väzňov pôsobí skutočne neuveriteľne a neľudsky.

Výhľad z okna

Z horného poschodia vily bol výhľad na šibenicu a krematórium, v ktorom boli spaľované ostatky umučených väzňov ako na bežiacom páse. Celé okolie krematória bolo neustále pokryté tenkou vrstvou popola, teda aj záhrada vily, kde sa deti veľmi radi hrali, zatiaľčo pani Hössová tu v kľude popíjala čaj. O všadeprítomnom zápachu, ktorý unikal z krematória netreba hovoriť.

Práve na šibenici za krematóriom č. 1 v Osvienčime bol 16. apríla roku 1947 jeden z najväčších vojnových vrahov Rudolf Höss popravený.

Sonderkommando

Vstup do vily nie je povolený, je možné si ju prehliadnuť iba zvonku, navyše z veľkej diaľky. Za vilou sa nachádza už spomínané krematórium č. 1, kde stoja pece, v ktorých boli mŕtvi spaľovaní. Pece obsluhovali členovia zvláštneho oddielu – Sonderkommando, ktorí boli vyberaní z radov väzňov. Vždy išlo o silných statných mužov, pretože práca, ktorá ich čakala vyžadovala veľa fyzických síl. Ich hroznou úlohou bolo nielen pálenie mŕtvych, ale aj ich dopravovanie z plynových komôr, prehladávanie všetkých telesných dutín, trhanie zlatých zubov, skladanie ošatenia a obuvi, prípadne strihanie vlasov. Mnohokrát museli takto zachádzať aj so svojimi blízkymi. Odmietnutie úlohy by znamenalo istú smrť.

Odmena za prácu - smrť

Členovia Sonderkommanda sa postupne stávali veľmi chladnými, až surovými, čo pri charakteri ich práce nie je príliš prekvapujúce. Po určitých časových úsekoch sa členovia komanda menili za nových. Staré Sonderkommando bolo vždy vyvraždené do posledného člena.

V krematóriu sa smie fotiť, ale tých, čo si fotografie urobili bola hŕstka, väčšina len rýchlo prešla okolo pecí a potom toto depresívne miesto opustila. Buďte si istí, že aj bez fotodokumentácie si ho chcieť nechcieť budete pamätať.

Stratené životy

Väčšina väzňov z Osvienčimu zomrela v plynových komorách, ostatní vyčerpaním z hladovania a ťažkej práce. Táborom sa rýchlosťou blesku šírili aj najrôznejšie choroby prameniace z nedostatočnej, respektíve nulovej hygieny a nedostatku stravy. Tá bola naozaj veľmi biedna. Ráno náhražka kávy - vývar z bylín, na obed riedka polievka bez chuti, večer kúsok chleba, 25g margarínu a hrnček tekutiny.

Najrozšírenejšou chorobou boli krvavé hnačky z hladu. Väzni mohli na toaletu iba ráno a večer. Zvyšok dňa vykonávali potrebu pri práci. Ak väzeň zomrel, jeho neskutočne znečistené oblečenie zdedil ďalší väzeň, ktorý kvôli tomu takmer okamžite ochorel.

Nemocnica Jozefa Mengele

V areáli tábora sa nachádza nemocnica, kde lekár Jozef Mengele  robil so svojim týmom pokusy na ľuďoch. O jeho zverstvách páchaných na nevinných obetiach hovorí mnoho historických prameňov. 

Či už navštívite Osvienčim v ktoromkoľvek období v roku, buďte si istí, že vo vás toto miesto zanechá hlbokú stopu.